SK
Prihlásiť
História a archaické pojmy

Trojhonný systém

Tiež: trojpoľný systém, trojpoľné hospodárstvo, trojpoľové hospodárstvo

Trojhonný systém je stredoveký osevný postup, ktorý rozdeľoval ornú pôdu na tri hony — ozim, jarina, úhor. Každý rok sa hony striedali. Dominoval v Európe od 9. do 19. storočia.

Trojhonný systém (tiež trojpoľný systém, nem. *Dreifelderwirtschaft*) je stredoveký a ranonovoveký osevný postup, ktorý nahradil starší dvojhonný systém (ozim/úhor). Vznikol v karolínskej dobe (9. storočie) a v Európe dominoval takmer 1 000 rokov.

Princíp:

Orná pôda dediny bola rozdelená na tri hony (= veľké pole pozostávajúce z mnohých úzkych záhonov jednotlivých sedliakov). Každý rok sa osievalo:

  • 1. hon (ozim): pšenica alebo raž, siate na jeseň
  • 2. hon (jarina): ovos alebo jačmeň, siate na jar
  • 3. hon (úhor): ladom, pasívne, pasenie dobytka pre hnoj

Nasledujúci rok sa všetko posunulo o jeden — ozim → úhor → jarina → ozim atď. Cyklus 3 roky.

Výhody (vs dvojhonný):

  • 2/3 pôdy aktívne obrobené (vs 1/2 v dvojhonnom)
  • Vyššia produktivita, lepšia výživa populácie
  • Dve žatvy ročne (ozim v júli, jarina v septembri)
  • Lepšia distribúcia práce počas roka

Nevýhody (z dnešného pohľadu):

  • 1/3 pôdy stále ležala ladom
  • Nízke výnosy (1,5–2 t/ha pšenice — dnes 8 t/ha)
  • Žiadne okopaniny (zemiaky, repa) — tie prišli až v 18. storočí
  • Sociálna strnulosť: každý sedliak mal pruhy vo všetkých troch honoch, dedina musela rozhodovať spoločne čo kedy siať

Koniec systému (prechod 1750–1900):

  • Norfolský 4-honný systém (UK, 1730s): lucerna-pšenica-repa-jačmeň — bez úhoru, vyššie výnosy.
  • Mária Terézia a Jozef II. (CZ 1750–1790): patenty rušili nútené trojpoľné hospodárstvo, povoľovali individuálne rozhodovanie sedliakov.
  • Liebig + minerálne hnojivá (1840+): umožnili kontinuálny osev.
  • 19. storočie: scelovanie pozemkov (komasácia), individuálne farmy, moderné striedanie plodín.

V CZ trojhonný systém zanikol postupne 1780–1850, posledne v niektorých horských oblastiach (Šumava, Krkonoše) ešte začiatkom 20. storočia.

Pozostatky v krajine:

  • Lineárne cesty medzi poliami v plužine (záhonovej parcelácii)
  • Medzné kamene (pozri Medza) označujúce hranice
  • Pomístne názvy: „Veľký hon", „Horný hon", „Dolný hon"
  • Trojštrukturálne vinice na južnej Morave (vinárske varianty)

Pozri tiež Úhor, [[osevny-postup]] (moderný), Medza, Lán.

← Späť na slovník